História                                                                               

Dejiny obce | Mečedeľovce | Súčasnosť | Zaujímavosti | Okolie a pamiatky | Život v obci | Školstvo | Cirkevný život

      Dejiny obce

ÚVOD   SLOVENSKÉ MYKÉNY-MYŠIA HÔRKA   Z NAJSTARŠÍCH DEJÍN OBCE   MEDZIVOJNOVÉ ROKY   DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA   POVOJNOVÉ DESAŤROČIA   NÁZVY OBCE V JEJ HISTÓRII

Druhá svetová vojna

Koncom tridsiatych rokov bola dedina rozdelená na viacero skupín. Podľa príbuznosti, majetnosti i podľa politického zmýšľania. A tak udalosti, ktoré sa udiali po rozbití Československej republiky a neskoršie po vzniku samostatného Slovenského štátu nachádzali v týchto skupinách ľudí rôzny odraz. U väčšiny občanov stúplo národné sebavedomie, ale to akosi nepozdvihlo politickú aktivitu. Utiahnutost, opatrníctvo a neprejavenie sa občanov, to všetko spôsobovala nemecká vojenská rozpínavost v Európe, napadnutie bývalého Sovietskeho zväzu, prítomnost Nemcov na Slovensku a strach z prípadnej vojny. V roku 1942 boli z obce postupne odvezení členovia rodiny Zida Jakuba Kleina do koncentračných táborov. Nikto sa z nich už nevrátil a jeho dom ostal natrvalo prázdnv. Od uvedeného roka viac mládencov z obce muselo narukovaf na východný tront. O mnohých sa dlho nič nevedelo. Okolo obce prechádzali smerom na Levoču a na Východ kolóny nemeckých áut s vojenskou technikou. To neveštilo nič dobré. Koncom augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. I obec ho pocítila. Križovatku pre seba chceli mať tak Nemci ako aj partizáni. A tak sa medzi nimi strieľalo a zomierali ľudia. Nevyučovalo sa, lebo Nemci si v škole zriadili ubytovne. Najrušnejším bol vtedy mesiac november 1944. Čím viac sa front blížil, tým medzi Nemcami bolo viac nervozity. Ludia sa na príkaz nemeckých úradov museli zúčastňovat na kopaní zákopov okolo cesty na Levoču a najviac medzi Levočou a Spišským Hrhovom. Zákopy a rôzne zátarasy mali zastaviť postupujúcu Sovietsku armádu. Všetci mládenci nad 16 rokov sa museli dostavit do kasární v Levoči. Po krátkom výcviku mali posilnii front. Ostatných mužov mali Nemci v pláne poslat na nútené práce do Nemecka. Vtedy došlo k bombardovaniu letiska v Spišskej Novej Vsi. Chaos, ktorý nastal, využili mládenci v levočských kasárňach, rozutekali sa a ukryli. Túto noc v nich neprežil Ján Sopko, študent 8. triedy gymnázia. Nemci začali zúriť. Pri prácach na ceste pochytali 11 mládencov z obce, naložili na nákladné autá a odviezli do Nemecka. Niekoľkým sa počas prepravy podarilo zutekat a ostatní museli pracovat v nemeckých fabrikách, ktoré boli bombardované. Pri jednom nálete bol smrteľne ranený Štefan Oravec, ktorý je pochovaný v Nemecku na neznámom mieste. Vyvrcholením udalostí sa stal 19. november. V ten deít bol pohreb Jánovi Sopkovi. Pohrebný sprievod si musel vypočut správu bubeníka, že všetci muži s jedlom na tri dni sa ihneď majú hlásit u vtedajšieho richtára Jozefa Petroviča. Pohreb sa rozišiel. Zavládol strach, panika a bezradnost. K richtárovi sa nikto nedostavil. Chlapi rýchle porobili najnutnejšie opatrenia, ukrývali sa a tajne opúšťali domovy. Ich prechodným domovom sa stali lesy a osady, kde nebolo Nemcov. Nedošlo ani k úradmi nariadenej evakuácii obce do západnej časti Slovenska. Nemeckí vojaci z dvorov, pivníc a sýpok brali všetko, čo sa im zažiadalo. Preto ľudia zakopávali a ukrývali, čo sa dalo zjest. A v takýchto pomeroch, plných strachu, prešli i Vianoce v roku 1944. S približovaním sa frontu obavy a napätie v ľudóch v obci stúpalo. Za veľmi silného sneženia včasne ráno v sobotu 27. januára 1945 do obce prišli najprv sovietski a po nich i československí osloboditelia. Z úkrytov sa začali domov vracat muži. Neopatrné narábanie s muníciou pripravilo v tých dňoch v dedine o život troch chlapcov a jedného vojaka. V priebehu niekoľkých dní bol zvolený revolučný národný výbor. Niekoikých občanov odvliekla tajná vojenská sovietska polícia NKVD, ale všetkých prepustila. V nasledujúcich dňoch gazdovia museli frontu pri Liptovskom Mikuláši vypomáhat konskými povozmi. Mladší muži museli narukovať, kým iní sa vracali z frontov a zo zajatia domov. Život sa postupne vracal do pôvodných koľají. Potešujúcim javom bolo, že cez tieto rušné mesiace sa v obci nenašiel žiaden udavač. V mysliach občanov Spišského Štvrtku navždy zostanú zapísaní tí, ktorí sa najviac o slobodný život v novej Českoslovenekej republike zaslúžili. Boli to odbojári: Stefan Sečka, Jozef Javorský (od Viderničana), Jozef Kalna, Štefan Findura, Michal Slamený, Ján Kopaničák, Jozef Kukura, Štefan Bajtoš a Jozef Lesiták.