História
Dejiny obce
Druhá svetová vojna
Koncom tridsiatych rokov bola dedina rozdelená na viacero skupín. Podľa príbuznosti, majetnosti i podľa
politického zmýšľania. A tak udalosti, ktoré sa udiali po rozbití Československej republiky a neskoršie po
vzniku samostatného Slovenského štátu nachádzali v týchto skupinách ľudí rôzny odraz. U väčšiny občanov stúplo
národné sebavedomie, ale to akosi nepozdvihlo politickú aktivitu. Utiahnutost, opatrníctvo a neprejavenie sa
občanov, to všetko spôsobovala nemecká vojenská rozpínavost v Európe, napadnutie bývalého Sovietskeho zväzu,
prítomnost Nemcov na Slovensku a strach z prípadnej vojny. V roku 1942 boli z obce postupne odvezení členovia
rodiny Zida Jakuba Kleina do koncentračných táborov. Nikto sa z nich už nevrátil a jeho dom ostal natrvalo
prázdnv. Od uvedeného roka viac mládencov z obce muselo narukovaf na východný tront. O mnohých sa dlho nič
nevedelo. Okolo obce prechádzali smerom na Levoču a na Východ kolóny nemeckých áut s vojenskou technikou.
To neveštilo nič dobré. Koncom augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. I obec ho pocítila.
Križovatku pre seba chceli mať tak Nemci ako aj partizáni. A tak sa medzi nimi strieľalo a zomierali ľudia.
Nevyučovalo sa, lebo Nemci si v škole zriadili ubytovne. Najrušnejším bol vtedy mesiac november 1944. Čím viac
sa front blížil, tým medzi Nemcami bolo viac nervozity. Ludia sa na príkaz nemeckých úradov museli zúčastňovat
na kopaní zákopov okolo cesty na Levoču a najviac medzi Levočou a Spišským Hrhovom. Zákopy a rôzne zátarasy mali
zastaviť postupujúcu Sovietsku armádu. Všetci mládenci nad 16 rokov sa museli dostavit do kasární v Levoči. Po
krátkom výcviku mali posilnii front. Ostatných mužov mali Nemci v pláne poslat na nútené práce do Nemecka.
Vtedy došlo k bombardovaniu letiska v Spišskej Novej Vsi. Chaos, ktorý nastal, využili mládenci v levočských
kasárňach, rozutekali sa a ukryli. Túto noc v nich neprežil Ján Sopko, študent 8. triedy gymnázia. Nemci začali
zúriť. Pri prácach na ceste pochytali 11 mládencov z obce, naložili na nákladné autá a odviezli do Nemecka.
Niekoľkým sa počas prepravy podarilo zutekat a ostatní museli pracovat v nemeckých fabrikách, ktoré boli
bombardované. Pri jednom nálete bol smrteľne ranený Štefan Oravec, ktorý je pochovaný v Nemecku na neznámom
mieste. Vyvrcholením udalostí sa stal 19. november. V ten deít bol pohreb Jánovi Sopkovi. Pohrebný sprievod si
musel vypočut správu bubeníka, že všetci muži s jedlom na tri dni sa ihneď majú hlásit u vtedajšieho richtára
Jozefa Petroviča. Pohreb sa rozišiel. Zavládol strach, panika a bezradnost. K richtárovi sa nikto nedostavil.
Chlapi rýchle porobili najnutnejšie opatrenia, ukrývali sa a tajne opúšťali domovy. Ich prechodným domovom sa
stali lesy a osady, kde nebolo Nemcov. Nedošlo ani k úradmi nariadenej evakuácii obce do západnej časti
Slovenska. Nemeckí vojaci z dvorov, pivníc a sýpok brali všetko, čo sa im zažiadalo. Preto ľudia zakopávali a
ukrývali, čo sa dalo zjest. A v takýchto pomeroch, plných strachu, prešli i Vianoce v roku 1944. S približovaním
sa frontu obavy a napätie v ľudóch v obci stúpalo. Za veľmi silného sneženia včasne ráno v sobotu 27. januára
1945 do obce prišli najprv sovietski a po nich i československí osloboditelia. Z úkrytov sa začali domov vracat
muži. Neopatrné narábanie s muníciou pripravilo v tých dňoch v dedine o život troch chlapcov a jedného vojaka.
V priebehu niekoľkých dní bol zvolený revolučný národný výbor. Niekoikých občanov odvliekla tajná vojenská
sovietska polícia NKVD, ale všetkých prepustila. V nasledujúcich dňoch gazdovia museli frontu pri Liptovskom
Mikuláši vypomáhat konskými povozmi. Mladší muži museli narukovať, kým iní sa vracali z frontov a zo zajatia
domov. Život sa postupne vracal do pôvodných koľají. Potešujúcim javom bolo, že cez tieto rušné mesiace sa v
obci nenašiel žiaden udavač. V mysliach občanov Spišského Štvrtku navždy zostanú zapísaní tí, ktorí sa najviac
o slobodný život v novej Českoslovenekej republike zaslúžili. Boli to odbojári: Stefan Sečka, Jozef Javorský
(od Viderničana), Jozef Kalna, Štefan Findura, Michal Slamený, Ján Kopaničák, Jozef Kukura, Štefan Bajtoš a
Jozef Lesiták.