História                                                                               

Dejiny obce | Mečedeľovce | Súčasnosť | Zaujímavosti | Okolie a pamiatky | Život v obci | Školstvo | Cirkevný život

      Život v obci

STAVANIE A BÝVANIE   ÚRADY V OBCI   HASIČSKÝ ZBOR   KULTÚRA A KNIŽNICE
OCHOTNÍCKE DIVADLO   ROZHLAS, FILM A TELEVÍZIA   ZBOR PRE OBČIANSKE ZÁLEŽITOSTI   ÚSTAV SOCIÁLNEJ STAROSTLIVOSTI   ŠPORT V OBCI   POĽNOHOSPODÁRSTVO

Ústav sociálnej starostlivosti

Jeho dejiny začínajú zmluvou medzi Slovenským náboženským fondom v Bratislave a Krajským národným výborom v Košiciach z 27. mája 1950 o používaní kláštora minoritov pre účely sociálnej starostlivosti. Budova bola prázdna, lebo rehoľníci boli v apríli 1950 násilne vyvezení a už sa nesmeli vrátiť. V decembri toho roku v budove začala prevádzka krajského domova odpočinku. Po vykonaní súpisu majetku a popisu všetkých miestností boli vypracované plány, ako bude možné rozširovať' kapacitu domova. Hneď' na začiatku prevádzky lokálne vykurovanie izieb bolo zdokonalené tak, že do pecí sa prikladalo z chodieb, pričom chodby neboli vykurované. Spotreba paliva bola veľmi vysoká.

Najväčším problémom ústavu bol nedostatok vody. Jej dovážanie a náklady s tým spojené problém neriešili. Za tri a pol roka sa vystriedali štyria správcovia, ale ani jeden z nich sa do riešenia tohto problému nepustil.

Až príchodom Štefana Lenárda v júni 1954 do funkcie správcu sa všetko začalo postupne meniť. Keďže i dedina trpela nedostatkom vody, došlo k spoločným rokovaniam správcu s funkcionármi MNV. Rozhodnuté bolo sondami nájsť zbytky bývalého grófskeho vodovodu z roku 1920, využiť jeho existujúcu časť, k nemu pripojiť nové potrubie a zachytiť pramene. V roku 1955 takto získané množstvo i hoci len úžitkovej vody bolo také veľké, že ústav ho nemohol spotrebovať, preto MNV sa rozhodol postaviť' poniže terajšieho farského úradu vodojem, kde by nahromadenú vodu mohol využiť pre prípad požiaru v obci. V nasledujúcich rokoch došlo k zachyteniu ďalších prameňov, úprave úžitkovej vody na pitnú a k vybudovaniu vodovodu v obci.

Po vyriešení problému vody v ústave bolo možné prikročiť k postupnému zvyšovaniu kapacity a k zlepšeniu hygieny jeho obyvateľov. Pre splnenie tejto úlohy bolo potrebné na obytné izby prebudovať na prízemí drevárne, sklady uhlia a iné nevyužité miestnosti a na poschodí miestnosti po knižniciach a sýpkach obilia.

V priebehu viacerých rokov bola vybudovaná nová kotolňa, zavedené ústredné kúrenie do izieb a na chodby, zavedená teplá a studená voda, v budove vymenená elektroinštalácia, v izbách a na chodbách vymenené dlážky, prebudované iným účelom slúžiace priestory na obývacie izby, pričom v mnohých izbách museli byt spevňované stropy. Vybudovali sa nové sociálne zariadenia a kúpeľne, ~o znamenalo vybudovanie aj novej kanalizácie a septika mimo budovy.

Postupne boli vymieňané dvere a okná a vykonala sa rekonštrukcia strechy. Zriadené, či vybudované boli sklady, márnica, skleník, objekty pre pomocné hospodárstvo, práčovňa so sušiarňou a žehliarňou s požadovanou strojovou technikou a zriaďovali sa aj ambulancie. Previedla sa rekonštrukcia kuchyne v inej časti budovy a zriadili sa jedálne pre obyvateľov ústavu a pre zamestnancov. Viac razy sa maľoval vnútrajšok i fasáda budovy.

Všetky práce sa vykonávali za plnej prevádzky ústavu. Obrovské množstvo prác pri sťahovaní, premiestňovaní, zariaďovaní izieb a upratovaní, ale aj pri skrášľovaní odviedli civilní zamestnanci ústavu a rehoľné sestry bezplatne.

Zvyšovaniu kapacity v budove bránil byt správcu, izby ubytovaných rehoľných sestier a kancelária farského úradu s bytom farára. Preto v roku 1959 bol postavený byt pre správcu, ktorý dnes slúži pre výchovnú činnosť obyvateľom ústavu a neskoršie v ústavnej záhrade boli postavené dve budovy barakového typu pre ubytovanie rehoľných sestier, z ktorých jedna dnes slúži pre administratívne účely. V roku 1983 sa farský úrad presťahoval do novopostavenej budovy. Až odvtedy bolo možné využiť všetky miestnosti na splnenie požadovanej kapacity ústavu.

Viac rokov sa upravovalo okolie ústavu na parkové plochy a pripravovala sa plocha pre založenie zeleninovej záhrady.

Za dvadsať rokov trvania ústavu došlo k veľkým zmenám. Chodiacich vo väčšine prípadov vystriedali ležiaci, mužov nahradili ženy a duševne zdravých zas takí, čo boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony. Dochádzalo k zmenám názvu zariadenia i k jeho vnútornej diferenciácii. V roku 1963 ústav v Spišskom Štvrtku bol určený len pre duševne choré ženy vo veku nad 18 rokov a takýto typ zariadenia pretrváva dodnes.

O zverených obyvateľov ústavu sa od roku 1974 starali len kvalifikované zdravotné sestry. Väčšina z nich boli rehoľnice. O všeobecnú i odbornú starostlivosť obyvateľov ústavu sa staralo viac lekárov, ktorí do ústavu dochádzali.

So systémom riadenia, profiláciou a diferenciáciou zariadenia úzko súvisel i jeho názov. Bol to:
                                od roku 1950 Krajský domov odpočinku,
                                od roku 1953 Ošetrovací ústav,
                                od roku 1954 Dom odpočinku,
                                od roku 1957 Štátny ošetrovací ústav,
                                od roku 1963 Ústav sociálnej starostlivosti pre duševne choré ženy,
                                od roku 1967 Ústav sociálnej starostlivosti,
                                od roku 1970 Ústav sociálnej starostlivosti pre dospelých,
                                od roku 1990 Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté ženy.

Zvyšujúci sa počet zamestnancov pri počte obyvateľov ústavu úzko súvisel s diagn6zami jeho obyvateľov. Na porovnanie nech slúžia tieto štatistické údaje:

V roku 1968 bolo v ústave 140 žien a 5 mužov. Zo všetkých len 10 bolo schopných pracovnej činnosti. Podľa diagnózy bolo 30 s idiociou, 30 s imbecilitou, 37 s oligofréniou, 32 so schizofréniou a len 16 bolo duševne zdravých. Z celkového počtu obyvateľov ústavu bolo 76 trvalé pripútaných na lôžko.

Naproti tomu v roku 1995 bolo takéto zloženie: Pri kapacite 145 postelí bolo 143 obyvateľov, z nich 21 so schizofréniou, 36 s demenciou, 6 s rôznymi psychózami a 80 s ľahkou mentálnou retardáciou. Trvale ležiacich bolo 37. Tieto počty sa neustále menia.

Veda dokázala, že aj mentálne postihnutý človek je v mnohých smeroch vychovávateľný. Pri hospitalizovaní týchto ľudí už nestačí iba zavedená nemocničná starostlivosť, teplo, čisto, lieky a ticho. Ošetrovanie a starostlivosť dostávajú iné dimenzie. Začala sa osvedčovať pracovná výchova, hra, čítanie, sledovanie televíznych programov, pokusy o vzdelávanie a pod. O túto činnosť sa začali starať tri vychovávateľky.

Kronika ústavu uvádza každoročne veľký počet kontrol. Ich úlohou bolo nájsť nedostatky, na základe ktorých by museli rehoľné sestry z ústavu odísť. Ale je v nej aj dosť zápisov o pochvalách a oceneniach zamestnancov a rehoľných sestier za ich obetavú prácu.

Rehoľné sestry v ústave pôsobia od jeho založenia ako zdravotné sestry. Dobrú radu a prvú pomoc poskytovali v ktorýkoľvek deň a nočnú hodinu komukoľvek z obce. Bola to najmä sestra Emerika, ktorá o tejto mimoústavnej pomoci viedla zvláštnu evidenciu. V roku 1991 na pokyn svojej provinciálnej sestry odišli rehoľné sestry rádu Dcéry Božského Vykupiteľa, no v roku 1994 prišli nové rehoľné sestry Kongregácie Sestier Tešiteliek Božského Srdca Ježišovho.

Zaujímavou kapitolou ústavu je úmrtnost' jeho obyvateľov. Tá bola v rôznych rokoch rôzne vysoká a za uplynulé skoro polstoročie sa pohybovala v priemere okolo 15 ročne. Väčšinu zosnulých si príbuzní odvážali pochovať do miesta trvalého bydliska, ale jedna tretina je pochovávaná dôstojným spôsobom na miestnom cintoríne na náklady ústavu.

Vo funkcii správcu, a riaditeľa ústavu sa vystriedali:
                                Alexander Ruda 1950-1951
                                František Pour 1951-1952
                                Jozef Bohurinský 1952-1952
                                Jozef Hrabek 1952-1954
                                Štefan Lenárd 1954-1981
                                Anna Grešová 1981-1990
                                Juliana Baculáková 1990-1995
                                Ing. Vladimír Gburík 1995

Do dejín ústavu sa svojou budovateľskou činnosťou a 27 ročným pôsobením vo funkcii správcu najviac zapísal Štefan Lenárd. Anna Grešová, rodáčka z obce, 22 rokov vo funkcii účtovníčky a 9 rokov vo funkcii riaditeľky, sa zas postarala o estetizáciu vnútrajšku i okolia ústavu. Juliana Baculáková sa zamerala na nové prístupy zamestnancov ústavu k jeho obyvateľom.

Veľkú úlohu pri organizovaní odborných prác a služieb zdravotníckeho personálu zohrali vrchné sestry. Vystriedalo sa ich šesť v rôzne dlhom čase.

Od roku 1992 na základe reštitučného zákona kláštor opäť začal patriť reholi minoritov a ústav za jeho používanie musí platiť vysoké nájomné.

V súčasnosti v ústave je 62 pracovníkov, z ktorých je 25 zdravotníckych, 3 vychovávateľky a 10 sú pracovníci na verejnoprospešné práce. V ústave za uplynulých 45 rokov sa vystriedalo vyše 150 pracovníkov na rôznych jeho pracoviskách a vyše 1100 obyvateľov.

V posledných rokoch sa vedenie ústavu rozhodlo čo najrýchlejšie ústav plynofikovať a vyriešiť i kanalizáciu napojením na v obci v dohľadnom čase vybudovanú čistiareň odpadových vôd.