História
Život v obci
Poľnohospodárstvo
Spišský Štvrtok je typickou poľnohospodárskou obcou. Má niekoľko desiatok hektárov lesov, viac pasienkov a zbytok ornej pôdy na
mierne zvlnenom teréne. Už od dôb mestečka na Myšej Hôrke sa väčšina obyvateľov v osadách venovala poľnohospodárstvu a chovu koní.
Remeselníkov bolo málo. Z archeologických vykopávok sme sa dozvedeli, že už vtedy sa pestovala pšenica a raž a aké boli pracovné
postupy pri výrobe rozmanitých výrobkov v poľnohospodárskych a remeselníckych osadách.
Poľnohospodárstvu a chovu zvierat sa natoľko darilo, že obec sa stala strediskom trhov a jarmokov. Pestoval sa jačmeň, raž a ovos.
Základnou potravinou obyvateľov bola múka, mlieko a mliečne výrobky, syr, kapusta, solená baranina a údená bravčovina. Sú písomné
zmienky, že v 18. stor. sa pestovali zemiaky a repa a neskoršie aj zelenina. V minulosti v chotári bolo viac lesov a pasienkov, ale
ich veľkosť sa zmenšovala v prospech ornej pôdy. Aby sa zabránilo erozívnej činnosti na prudkých svahoch v chotári, občania ich
vysádzali borovicami a smrekmi. Tak začiatkom štyridsiatych rokov pribudli lesné porasty na svahoch Šibeničnej hury.
Bohatstvom každého roľníka bola pôda. Tá sa kupovala, predávala a dedením rozdeľovala na menšie parcely. Pre pôdu sa viedli aj
dlhé súdne spory. Na kúpu peniaze mnohí zarábali až v Amerike. Pôda často ľudí spájala do manželstva; ale i rozdeľovala na bohatých
a chudobných a niekedy i na politickú príslušnosť. Meradlom postavenia boli vždy "utra" alebo "ošminy'.
Významnou udalosťou v obci bola komasácia, čiže sceľovanie malých roličiek do väčších parciel v šesťdesiatych rokoch minulého
storočia. Ňou sa vytvorilo menej majiteľov pôdy, ale bohatších a viac chudoby. Okrem najbohatšieho grófa Csákyho sa vtedy v obci
stal veľkým majiteľom pôdy i Jakub Muranský, narodený v roku 1839. Bol to pomerne vzdelaný a skúsený roľník, ktorý v tom čase
vykonával i funkciu richtára. Ku svojim sceleným pozemkom pridal i všelijaké zbytky polí hraničiacich s chotármi susedných obcí,
dal ich zaviesť do pozemkovej knihy a vyznačiť bielymi kameňmi (sadzencami). O častiach chotára po tomto veľkom gazdovi ešte pred
štyridsať rokmi sa hovorilo ako o "Muranščackych" honoch. Grófovi vtedy patrili hony Utra, Ofšisko, Na majerickym, Veľký lelek,
Panský dvor a Mečedeľovce. Po 1. svetovej vojne grófovi za jeho predchádzajúcu politickú angažovanosť štát časť majetku skonfiškoval,
druhú časť' musel predať a zbytok pôdy v Mečedeľovciach dostal do užívania vojnový legionár Ján Jančo. Csákyho pôdu a les kúpili
gazdovia z obce, čím sa štvrtocký chotár o túto pôdu rozšíril. Mečedeľovskú pôdu vtedy kupovali i gazdovia z Draviec, Arnutoviec a
Iliašoviec.
Gazdovia svoje príjmy vylepšovali predajom prebytkov, chovom koní a ošípaných, ktoré predávali na trhoch a jarmokoch. Niektorí
roľníci s konskými poťahmi sa sezónne stávali prepravcami rôznych tovarov. Občania veľkú pozornosť venovali pestovaniu ľanu. Ten
cez zimné mesiace spracovali na priadzu, tú šľachtili a z nej tkali rôzne textilné výrobky i koberce, ktoré predávali.
Dôležitým hospodárskym orgánom v obci bola gmina, čiže urbárska obec. Mala svoj volený výbor a starala sa o spoločné obecné lesy,
drevo z nich, pasienky, pasenie ošípaných, dobytka, oviec a husí, tiež plemenitbu a pod. V istých obdobiach roka sa starala o poľné
cesty, výsadbu lesných stromkov, kosenie urbárskych lúk a pod.
Úspech práce roľníka závisel od mnohých činiteľov. Najviac od organizácie práce počas dňa i roka, od počasia, počtu a veku detí, či
iných členov rodiny. Denne sa musel starať o kone, dobytok, ošípané a hydinu. Opravy náradia, vozov a strojov si nechával na zimné
mesiace a niektoré práce na dni nepriaznivého počasia. Pýchou gazdu boli kone. Mnohí gazdovia sa koňom venovali viac ako domácnosti,
či deťom. Málo bolo tých, čo na poťah používali voly. Chudoba obrábala pôdu s kravkami. Z početnejších a chudobnejších rodín členovia
odchádzali pri sezónnych prácach k bohatším odrábať rôzne dlhy alebo si zarobiť. Robili najťažšie a najšpinavejšie práce. Plat bol
najčastejšie vyjadrený v rôznych naturáliách.
Kto mal kone, túžil aj po strojovej technike. Pokrokom boli sejačky, zdvojené pluhy, kultivátory, kosačky na trávu, samoviazače a
vyorávače zemiakov (gruľove mašiny). Gazdovia gapeľ využívali na pohon mláťačky a rýchlejšiu a ľahšiu prípravu krmu pre statok.
Ceny poľnohospodárskych produktov na trhu nikdy neboli také vysoké, aby z ich predaja rodina mohla slušne žiť. Počas trvania
Slovenského štátu bolo zavedené povinné odovzdávanie určených poľnohospodárskych produktov štátu za ním stanovené ceny. Tak začala
éra kontingentov, ktorá pre roľníkov trvala až do dňa ich vstupu do družstva.
Veľké zmeny v poľnohospodárstve v obci nastali po 2. svetovej vojne. Nové zákony o pôde niektorým vlastníkom pôdu skonfiškovali a
bohatým ponechali len 50 ha pôdy. Mečedeľovská, urbárska a cirkevná pôda boli znárodnené. Platilo heslo "Pôda patrí tomu, kto na nej
pracuje". Založené boli rôzne komisie, ktoré mali spravodlivo rozdeliť roľníkom skonfiškovanú a znárodnenú pôdu. Politické hľadiska,
vzdialenosti honov od obce, prideľovanie pôdy tým, ktorí by ju nedokázali obrobiť a plniť dodávky štátu, zásluhovosť a iné návrhy,
neviedli k spravodlivým záverom. Mnoho mal vyriešiť čas.
Rok 1946 mohol zmeniť beh dejín obce, keby ho vtedajší funkcionári mali chuť zmeniť. Továrnik Tomáš Baťa sa začal zaujímať o
Mečedeľovce. Prišiel s plánom postaviť v Mečedel'ovciach textilnú továreň, byty, prístupové cesty a zvýšiť zamestnanosť. Ako
náhradu obci ponúkol výstavbu novej školy alebo kultúrneho domu. Ale funkcionári MNV a väčšina občanov tento návrh neprijali.
Zvíťazila pôda, i keď ju užívali iba dva roky. V roku 1948 na mečedeľovskej, cirkevnej a urbárskej pôde vznikol štátny majetok so
sídlom v Mečedeľovciach, ale s niektorými kanceláriami v minoritskom kláštore v Spišskom Štvrtku.
V povojnových rokoch na trhu existovali ceny stanovené štátom a vyššie ceny na čiernom trhu. Štát zavádzal tvrdé opatrenia, aby
roľníci dodávky štátu splnili. Zdôvodňoval to zaisťovaním výživy obyvateľov miest a priemyselných stredísk. K mláťačkám určoval
komisárov, trestal čierny trh, najmä čierne zakáľačky. Nebolo divu, že roľníci ukrývali zrno a zemiaky a klamali pri súpisoch
hospodárskych zvierat.
Po Februári 1948 začalo platiť heslo "Nebude socializmu na dedine bez socializácie dediny". Celá vládna politika sa sústredila na
zakladanie jednotných roľníckych družstiev - JRD. Aby sa táto úloha čo najskôr splnila, bolo potrebné donútiť roľníkov plniť'
dodávky štátu, zničiť dedinských "kulakov" a veľkých dlžníkov odsúdiť na niekoľko mesačné tresty do pracovných táborov.
Od päťdesiateho roku na okolí obce vznikali poľnohospodárske družstvá. V Spišskom Štvrtku táto myšlienka mala i priaznivcov, i
odporcov. Nepriatelia družstiev zachádzali až tak ďaleko, že podpaľovali družstevné stavby, stohy slamy i úrodu, trávili ošípané
a prevádzali iné sabotážne akcie. Ohrozený bol i majetok nedružstevníkov. Národný výbor musel v dobe žatvy určovať z radov občanov
dvojice strážcov na ochranu úrody.
Boj v obci vyvrcholil 23. augusta 1951, kedy bolo založené menšinové JRD. Do družstva vstúpilo 16 roľníkov a za prvého predsedu si
zvolili Jozefa Šarišského. Členovia družstva museli sústrediť kone, vozy, dobytok a krmivá. Pre spoločné hospodárenie im dočasu
slúžil prázdny farský dvor s jeho objektmi a niektoré súkromné objekty družstevníkov. Na jar 1951 sa začalo s výstavbou nového
hospodárskeho dvora a v roku 1952 už družstvu prinášal osoh nový kurín. Družstvo prešlo všetkými typmi a na jar roku 1953 začalo
spoločne hospodáriť na vymenenej a scelenej pôde. Do nových družstevných maštalí sa premiestnilo zvieratstvo a krmivo z dočasných
priestorov. Ustanovení boli krmči a dojičky, zavedené boli normy na pracovné jednotky a zvolení funkcionári.
V rokoch 1956 a 1957 vyvrcholil boj za založenie celoobecného JRD. Pritom sa využili rôzne metódy, ako dočasné prepúšťanie z práce
i zo štúdia, výzvy, tzv. bleskovky často s nepravdou, nápisy na plotoch a vrátach, miestny rozhlas, psychický tlak rôzneho druhu,
vrátane "nočných výsluchov" v Levoči a pod. Dobrovoľnosť vstupu do družstva nebola prvoradou. Mnohým občanom sa v tom čase veľmi
ukrivdilo, no najmä tým, ktorý dobrovoľne do družstva vstúpiť' nechceli. Vo veľa prípadoch trpeli aj ich deti. Tieto krivdy nikto
dodnes neodčinil ani sa za ne neospravedlnil. Po takomto sústredenom nápore sa v roku 1957 JRD stalo celoobecným s 1050 ha všetkej
pôdy.
Na družstevnom dvore sa stavali ďalšie stavby, zväčšoval sa strojový park, pribúdalo traktorov a závesného náradia, nákladných áut,
neskoršie kombajnov a
ďalšej techniky. Veľa občanov, najmä žien, našlo v družstve trvalé zamestnanie. Po rokoch zbohatlo družstvo, ale i družstevníci a
stúpla životná úroveň rodín. Očividne stúpla spolupráca družstva s MNV na prospech celej obce. Politiku zdravého rozumu družstva
samého i družstva voči obci uskutočňoval a prevádzal jeho dlhoročný predseda Jozef Petrek. Z
družstevňovanie vidieka neobišlo ani okolie. V roku 1957 vzniklo JRD v Dravciach, v roku 1958 v Dlhých Strážach a o rok
neskoršie aj v Arnutovciach.
Úspechy družstva v obci, zapálenosť a aj postupná kvalifikovanosť funkcionárov, skúsenosti a spokojnosť družstevníkov, viedli k
jeho zlúčeniu s JRD v Arnutavciach. Aj zlúčené družstvo dosahovalo požadované úspechy. Pozornosť sa venovala melioráciám, výstavbe
vodnej nádrže, silážnym jamám, rozšíreniu hospodárskeho dvora o ďalšie stavby, výstavbe ovčina Na huroch, ovocnému sadu, sušiarni,
kejde, kôlňam a ďalšej poľnohospodárskej technike.
V roku 1973 došlo k zlúčeniu družstiev v Dravciach a v Dlhých Strážach, ale toto spojenectvo vydržalo len dva roky. Vtedajšia
stranícka politika megalománie a budovania veľkých poľnohospodárskych podnikov dospela k tomu, že v roku 1975 bez súhlasu
družstevníkov došlo k vytvoreniu jedného spoločného družstva so sídlom v Spišskom Štvrtku, ku ktorému patrili hospodárske dvory
v Arnutovciach, Dlhých Strážach a Dravciach s Bukovinkou. Toto družstvo vtedy malo 2437 ha pôdy, z toho 1528 ha ornej. Podstatne
stúpli nároky na organizáciu práce, dopravu, dozor a kontrolu, na sociálne zabezpečenie a starostlivosť o družstevníkov. Predsedom
tohto družstevného poľnohospodárskeho podniku sa stal Ing. Štefan Pravlik.
V zlúčenom družstve dosahovali sa dočasne dobré výsledky. Nedostatky tohto násilného spojenia družstiev sa ukázali až neskoršie.
Štát prispieval na mnohé akcie dotáciami. V tom čase sa postavili zemiakárne s triedičkami a pribúdajúca technika začala nahrádzať
ľudskú silu. Začal klesať stav zamestnancov. Starí členovia družstva odchádzali do dôchodku a nahrádzali ich mladší, už len
zamestnanci.
Družstvo v osemdesiatych rokoch malo družobné styky s Havlíčkovým Brodom v Čechách, s Chustom na Ukrajine a s Bekéscsábou v Maďarsku.
To prispelo k výmenným zájazdom, rekreačným pobytom a priateľským stykom medzi spomínanými družstvami a družstvom v Spišskom Štvrtku.
Mnohí družstevníci po prvý raz v svojom živote sa vtedy dostali do týchto štátov, i do Juhoslávie, Poľska a bývalej NDR.
Predsedami JRD v obci boli:
Šarišský Jozef 1951-1953
Bajtoš Ján 1953-4 mesiace
Dunčko Jozef 1953-1955
Kežmarský Jozet 1955-1958
Petrek Jozef 1958-1975
Ing. Pravlik Štefan 1975-1990
Ing. Kukura Ladislav 1990-1994
Ing. Hradiský Štefan 1994-
Existuje veľa dokumentačného materiálu, ktorý by ukázal, v čom a kedy aké výsledky družstvo
do roku 1990 dosahovalo. Ale túto problematiku iste raz niekto samostatne spracuje.
Od roku 1990 začalo poľnohospodárstvo na Slovensku a teda aj v Spišskom Štvrtku písať' novú, celkom inú históriu, vyplývajúcu z
transformácie politického, spoločenského, kultúrneho a hospodárskeho života. V roku 1992 došlo k odlúčeniu družstiev Draviec a
Dlhých Stráží, ako aj k tomu, že niekoľkí občania požiadali o navrátenie svojej pôdy, na ktorej začali súkromne hospodáriť. Dnes
družstvo hospodári na 1188 ha pôdy, z čoho 360 ha sú trávne porasty a má 98 pracovníkov. Hospodárenie družstva v nových trhových
ekonomických podmienkach bude možné zhodnotiť až neskoršie. Všetko záleží na družstevníkoch a ich funkcionároch.